Aký bol môj život v Olomouci?

Aký bol môj život v Olomouci?

16. decembra 2018 0 Od Dobyden

Jeden z mojich najzvláštnejších (dlhodobých) zážitkov v živote, bolo rozhodne štúdium environmentálnej geológie na Palackého Univerzite v Olomouci. Prihlášku som si tam v skutočnosti podala len preto, lebo na japanistiku ma nevzali kvôli nízkemu percentilu na SCIO testoch. Keďže som však bola odhodlaná ísť hlavou proti múru, vymyslela som to nasledovne… 

Stáva sa mi, že nadhodnocujem vlastné schopnosti, čo mi dovoľuje vidieť sa v životných situáciách, ktoré ľudia veľakrát nezvažujú ako súčasť svojho pozemského scenára. Všetko automaticky beriem ako výzvu, nasadím si chrobáka do hlavy a idem…

Ide sa študovať!

Vieš, že výzva je jedna z najúčinnejších a najdlhodobejších motivácii, nie? „A čo keby…“ je jedna z najtoxickejších fráz, ktorými si môžeš otráviť hlavu, ak ti niečo nie je súdené. „Toto dám, toto dokážem, keď urobím toto a toto a odopriem si tamto a hento…“ Hľadám vždy nemožnú cestu, akoby som sa dostala k svojmu cieľu, ktorá je zväčša obrovskou okľukou k niečomu, čo je vlastne slepá ulička. Nemusím snáď ani spomínať, že to väčšinou končí neúspechom a obrovským sklamaním z vlastnej neschopnosti. Ak si podobný typ, čítaj ďalej, článok sa ti bude páčiť.

Aby si bol v obraze, geológia mi hovorila asi toľko, koľko hovorí Paris Hiltonovej kvantová fyzika. O tej kvantovej fyzike som na konci druhého semestra vedela vlastne viac, ako o mineralógii. Prečo? Vo voľnom čase som totiž namiesto štúdia napr. paleontológie alebo anorganickej chémie, čo boli jedny z mojich hlavným predmetov, sedela v knižnici alebo na intráku, kde som debatovala so svojou spolubývajúcou, ktorá kvantovú fyziku milovala, o tom, čo rozhodne nebolo na teste.

Do 5 rána sme vedeli prekecať o kvarkoch a božskej častici, čo sa mi snažila vysvetľovať na jedle, alebo na hocičom, čo mala po ruke. Jej toto vysvetľovanie pomáhalo zapamätať si niektoré informácie na skúšku, takže sme si vlastne vzájomne pomáhali. Občas som len o 4 ráno sedela v kuchynke, pila kakao a kreslila si skameneliny podľa fotografii zo skladu paleontológie. Zuzana sa so svojimi poznámkami vždy rozložila cez dva stoly, na šporák tresla hrniec so sójovým mäsom a nenašlo sa človeka, ktorý by nám narušil túto našu malú idylku.

Paleontológia

Spomínam si, ako som raz vychádzala z knižnice s náložou kníh, ktoré sa netýkali môjho študijného materiálu a profesor paleontológie ma zastavil na schodoch so slovami, že či sa idem učiť na zajtrajší test, a že si nesiem na učenie zlé tituly.

Tohoto profáka som mala rada, bol to taký ten sarkastický kretén, ktorý nám to dával na testoch vyžrať, nedalo sa pri ňom odpisovať, pretože nedával žlté karty. Zo skúšiek bez milosti vyhadzoval, aj keď mal dobrú náladu, ale ak som na ňom niečo obdivovala, tak fakt, že na svoj pomerne mladý vek to bol supermozog.

Ako riaditeľ múzea mal na starosti správu obrovského skladu s paleontologickými vykopávkami. Mala som česť poprechádzať sa po tejto pivnici, ktorá bola plná 2 metrových skríň siahajúcich až po strop. Nábytok niekto umiestnil tak, že spoločne vytvárali priechodné koridory a niekoľko chodieb. V týchto skriniach boli menšie a väčšie šuflíčky, pričom v každej z nich sa ukrývala nejaká skamenelina alebo aspoň odliatok kostí s presnejším popisom a odhadovanou dobou, z ktorej  vzorka pochádzala. Niekde v strede tohoto labyrintu stál jeho pracovný stôl a kôš, v ktorom boli hodené len 4 krabičky cigariet a nič iné. Keď som sa ho spýtala, či fajčí, povedal, že keď je tu dole, tak áno.

Tento istý profák nám známkoval aj kresby skamenelín a niekoľko z nich som si dovolila ofušovať z googlu (lebo som nebola na cvikách a moji spolužiaci mi tie skameneliny jednoducho neodfotili) a to tak, že som priložila papier na notebook a proste toho trilobita obkreslila. Vždy som sa snažila neurobiť presnú kópiu, ale ťažko kreatívne zasahovať do stavby živočícha, o ktorého stavbe tela vieš hovno a ešte menej.

Ako ma zachránila otcova jablkovica

Prisahám teraz, ako tu sedím – zo 60 výkresov, vytiahol tých 8, ktoré som obkreslila a spýtal sa ma, či si myslím, že je úplný idiot, a že nie som prvá, ktorá na neho toto skúša. Trochu som sa sa hanbila a zároveň som ho obdivovala, ako je možné, že vybral presne tých 8 výkresov. Povedal mi, že ho mám počkať pred učebňou s ostatnými, a že sa ešte rozhodne, či mi dá zápočet.  Dal mi ho, ale vraj ho musím na teste prekvapiť. „No tak to som v prdeli,“ pomyslela som si. „Možno, keď si nafarbím vlasy na zeleno, tak by som ho prekvapila,“ hnalo sa mi hlavou, pri nočnom cvičení v telocvični pod intrákmi o 2 ráno.

Trochu som dúfala, že na mňa zabudne, a tak nejak vedela, že to je nonsens, keďže som v tej dobe mala ružové vlasy a volal ma „Šílená Slovena“. Myslím, že keď som si už bola istá, že odchádzam zo školy, raz som ho prepadla na námestí, kde sa tak zľakol, že mu skoro zhučala zmrzlina na zem a bol prekvapený, akým familiárnym tónom sa s ním bavím. Stavím sa, že si už mädlil ruky na to, ako mi to dá v druháku vyžrať, ale ako vieš, ja som už do druháku nešla.

Na skúšku s ním som sa naučila skoro celú systematiku stavovcov a bezstavovcov, čo mi bolo na hovno a na nič, pretože dával veci z hodiny a ja som väčšinu z hodiny prespala v zadnej lavici alebo som si vypisovala e-mailíky s kamarátom, ktorý odišiel do Indie a s druhým, ktorý bol v Nemecku. Pri učení na test som pila domácu s čajom a ku koncu tretieho pohára, už som veru nebola najmúdrejšia, preto som si len čítala bizarnosti z paleontológie a zaspala pri kompe.

Ráno som šla na skúšku s miernou opicou, presvedčená, že ju nedám. Keď sa ku mne dostal papier s testom, bola som prekvapená, koľko toho viem. Teda aspoň otázky na prvej strane z troch… „Som fakt v prdeli,“ rezignovane som si prečítala všetky otázky a na poslednej strane natrafila na tzv. záchrannú. Bola 30 bodová, čo vedelo značne ovplyvniť fakt, či prelezieš alebo nie. Znela: „Napíšte všetko, čo viete o helicoprionovi.“

Na ksichte sa mi asi prvýkrát v živote usadil sebavedomý a spokojný úsmev. Keby som polo-opitá nečítala bizarnosti z paleontológie, nikdy ten test neurobím. Vnútorne som sa klaňala fotrovej jablkovici, zatiaľ, čo som plnila poslednú stranu testového papiera popisom helicopriona. Nakoniec mi uznal aj zápočet aj skúšku a smial sa, že som ho fakt prekvapila, pretože nikto z triedy o helicoprionovi nenapísal ani čiarku. Občas mám šťastie…

Japončina mi nebola súdená

Teraz už vieš, že som študovala enviromentálnu geológiu len preto, aby som si mohla japanistiku naordinovať ako dobrovoľne voliteľný predmet.

Aj keď boli vyhliadky na poriadne vyštudovanie japončiny (s diplomom) nulové, chodila som na tie stupídne hodiny. Učiteľ ma neznášal, nechal ma liezť z balkóna oknom, pretože som vždy chodila neskoro. Kryli sa mi predmety s mojim hlavným študijným odborom a sensei proste zamykal učebňu, pretože sensei nemal rád ľudí, ktorí chodia neskoro. Sensei bol o hlavu menší a sensei nosil ľadvinku.

Vracal mi domáce úlohy, ktoré som písala 6 hodín celé doškrtané, červené a hodnotené na Fx, že mi bolo miestami do plaču, tak som šla do Masných Krámov, kde som si vždy dala kávu a pokecala s majiteľom jednej vtedajšej kaviarne, ktorý bol maliar. Vždy sme sa rehotali na veciach, ako sa mu podarilo predať obraz, ktorý bol len plátno natrené na čierno s názvom „Tma v metre“ za 30 000 kaček. Bol to umelec, maľoval krásne veci, ale nebol to žiaden pózer, naopak – zarábal na nich.

Ako učenia pribúdalo a ja som nechcela, aby ma vyhodili zo školy, musela som prestať chodiť na všetky hodiny japončiny. Jedného dňa, keď som tam sedela a uvedomila si, že som vymeškala asi 6 konverzácii, 2 kapitoly gramatiky a pod. mi došlo, že som v prdeli. Nerozumela som, o čom sa na hodine hovorí alebo som nerozumela, keď na nás učiteľka rozprávala trochu ťažšou a nie slangovou japončinou.

Stratená v časopriestore

„Čo teraz?“ Sedela som v parku za filozofickou fakultou, necítila som nič, pila som čokoládové mliečko z krabičky a okolo mňa všetko kvitlo. Bola neskorá jar. Mesto som milovala a zároveň nenávidela. Keďže som bola stále jednou nohou vo vode a jednou na súši (metaforicky), nemala som v Olomouci poriadnych kamošov, nemala som s kým chodiť na kávu a väčšinou času som trávila na intráku alebo chodila do Žiliny, keď to bolo možné. Ľudia z japanistiky boli fakt čudáci a neboli príliš priateľskí k niekomu, kto ich odbor nebral vážne (čiže ja).

S chalanmi z geológie som nemala o čom, lebo sa nezaujímali o nič iné, len o šutre a bakalárku, ktorú budú o 2 roky písať. Pamätám si, ako sme raz sedeli v školskej jedálni, jedli úsporne pripraveného žraloka so zemiakmi a jeden z nich, ktorého meno si už nepamätám, vytiahol v kapesníku zabalený šuter, hodil ho na stôl a nechal nás hádať, čo to je. Keď si na to s odstupom času spomínam, je to celkom vtipné.

Všetky moje interakcie s kamarátmi prebiehali cez maily a mňa mrzelo, že som neostala pracovať v Žiline. Vieš, čo je najsmiešnejšie na tom, keď začneš najskôr pracovať a až potom chodiť do školy? Zvykneš si na stály príjem cash a zvykneš si aj na to, že svojho šéfa rešpektuješ a nepovieš mu, že je kokot, len preto, lebo ťa platí.

V škole som mala problém s autoritami. Nejak som nedokázala pochopiť, prečo sa ku mne niekto správa povýšenecky alebo si zo mňa uťahuje, keď ma nevypláca a nemohla som v sebe nájsť ani zrnko rešpektu voči takýmto profesorom. Tak aj vyzerala moja komunikácia s nimi. Príliš tomu nepridával ani fakt, že som mala každý týždeň inú farbu vlasov (alebo aj strih) a vždy to bolo niečo fosforové, čo žiarilo cez polovicu prednáškovej haly.

Časom som sa však naučila, ako po správnosti komunikovať chladným profesionálnym tónom, aby však mali stále pocit, že ich rešpektujem. Druhá vec bol fakt, že som zo Slovenska a v triede som bola jediná Slovenka. Môžeš si krútiť hlavou koľko len chceš, dosť to zavážilo a prekvapivo som veľakrát počúvala, ako sme sa mohli od Česka odpojiť a bola obviňovaná za niečo, s čím som reálne nemohla nič urobiť. Hlavne, že keď som niekedy rozprávala, podaktorí ma upozornili, či nemôžem hovoriť pomalšie alebo Česky, lebo mi vraj nerozumejú. K tomuto sa ani nejdem vyjadrovať…

Olomouc na dlani

Mesto ma po roku zhltlo ako malinu. Poznala som ho poslepiačky a naspamäť. Častokrát som sa len prechádzala v noci, nad ránom alebo aj cez deň po parku, po námestí, počúvala albumy neznámych skladateľov a interpretov a písala. Maily, knihu, články – na čo som mala chuť. Ivana ma odsmerovala na Jána Těsnohlídka, českého básnika a poeta, ktorého prerozprávané básne som počúvala v kombinácii s dielami najväčších svetových klavírnych skladateľov. V tomto období som prečítala asi najviac kníh za celý svoj život a objavila neuveriteľné množstvo skvelej hudby.

Poznala som niektorých miestnych po videní, poznala som aj študentské tváre z iných fakúlt. Vedela som, kde majú najlepšie jedlo, najlacnejších chľast, najlepší kebab, kde hrajú aké predstavenie, aká je expozícia v múzeu, a v ktorých baroch je kopa pasákov, ktorí robili nábor študentiek.

Cez zimu som pracovala som vo vianočných stánkoch, kde sme s Ivanou varili punč a vždy, keď mi prišiel príspevok od štátu (ako pre zahraničného študenta), šla som si kúpiť niečo do talianskeho butiku, šla som do čínskej reštiky na slivkové víno alebo som si v trafike kúpila celý pakel vanilkových blackdeviliek a tešila sa, aká som fancy, že fajčím čierne cigarety.

Moja najobľúbenejšia ulica v Olomouci sa volala Ztracená. Na betónovej bráne zvláštne zasadeného domu bol naškrabaný nápis: „Nejhorší noční můry jsou ti rodinný.“ Okolo domu boli rozvešané šnúry, na ktorých povievalo prádlo. Vždy som sa tam zastavila a len zízala na dom, bol ako z rozprávky. Mala som pocit, že tam v skutočnosti ani nie je, a že ho vidím len ja. Neladil so zvyšnými stavbami na ulici. Za závesmi sa občas mihol niekto, kto nechcel byť videný, a dom rozhodne nebol v takom stave, aby v ňom mohol niekto bývať. Brána bola síce vždy zatvorená, ale na dlhom spoločnom balkóne viseli kvetináče a pod oknami pobiehalo niekoľko mačiek.

„Nejhorší noční můry jsou ti rodinný,“ čítala som ho znova a znova. Nastriekal tam tento nápis majiteľ domu, alebo to bol ten istý človek, ktorý po celom Olomouci nechával nápisy ako „Všechno je jinak, děti“, „Zastavuje tukoucí srdce“ či „Každým dnem jsi blížeji k smrti“ ?

Keď som na izbe nemala spolubývajúcu, fajčievala som v okne len v uteráku a preklínala všetkých opilcov, kvôli ktorým som nemohla spať. Občas som mala chuť vyhodiť knihy von z okna. Všetky tie skriptá obsahujúce múdrosti, ktoré som aj tak do týždňa zabudla. Spáliť oblečenie, veci a všetko, čo sa len spáliť dalo. Mala som chuť nemať nič a chcela som odísť hocikam. Potulovať sa aj niekoľko mesiacov bezdôvodne a nezmyselne po svete bez nejakého hlbšieho cieľa. Len prežívať a užívať si východ, či západ slnka. Obdivovať prírodu, váľať sa medzi lúčnymi kvetmi a nestarať sa o to, ako vyzerám. Kúpať sa v mori, chodiť v mokrých šatách kým neuschnú a potom sa opäť kúpať… donekonečna.

V Olomouci som si vybudovala hrubú stenu voči svetu, zvykla som si byť sama a toto mi už nikto nezoberie. Keď si raz odkázaný na samotu, najskôr ju absolútne nenávidíš, potom proti nej bojuješ a potom sa jej odovzdáš a vtedy pochopíš, že je oslobodzujúca.

Geologičák

S pobytom v Olomouci sa mi spája aj jeden z týždňov, ktorý náš triedny kolektív prvé dni vyseparoval a potom zocelil. Šlo o geologičák, čo bol povinný 5 kreditový „predmet“. Ak si sa ho nezúčastnil, nedostal si zápočet na ďalšie dva predmety.

Najskôr sa mi tam vôbec nechcelo ísť. Nikdy som nebola milovníkom prírody a desilo ma, keď som počula, koľko sa tam nachodíme, a že budem musieť bývať s ľuďmi, ktorí sú pre mňa prakticky cudzí.

Už si ani nespomínam, či sme prvý deň boli tiež na túre, alebo sme sa šli najskôr ubytovať. Spomínam si však na túru okolo Šumperka, ktorá bola jedna z prvých. Bola mi zima, fúkalo, boleli ma nohy, celý čas som nervózne šliapala po hore a keby som mohla hundrať, tak hundrem. Zobrala som si príšerné topánky, v ktorých som chodila ešte nasledujúce 3 dni. Boli to boty „do mesta“, ktoré absolútne neplnili svoj účel, ale ja som vtedy o turistike vedela hovno (a stále viem) a myslela som si, že to s nimi nejako prežijem.

Pamätám si to vytúženú horúcu sprchu po prvom dni, a ako sme hľadali ubytovanie vo Vernířoviciach. Penzión, ktorý sme mali zabookovaný bol už nejakú dobu v prestavbe, preto sme si asi na pol hodinu mysleli, že nemáme kde bývať. 23 zničených, unavených, nervóznych ľudí pochodovalo okolo penziónu a hľadalo alternatívu príbytku. Čo sa týka ubytovania mojej osoby v Českej republike, začínam si myslieť, že som prekliata. Vždy, keď som tam potrebovala nájsť ubytko, jednoducho sa celý vesmír zoskupil do veľkej päste a vystrel na mňa prostredník.

Nakoniec nám docent našiel hotel ReoNeo, ktorý vyzeral fajn. Narýchlo sme utvorili skupinky ľudí, ktorí sa k sebe nasťahovali a ja som vnútorne krútila očami nad celou organizáciou výletu. Gumový záves nesmel chýbať, ale bola som tak unavená, že mi bolo absolútne jedno, či budem spať na karimatke alebo vo vani. Izba bola ok, žiaden luxus, ale bolo tam čisto.

Vytiahla som z ruksaka kamene a vyložila si ich na sklenený stolík. Farebne som si ich zoradila a prvých pár dní si pamätala, ktorý sa ako volá. O ich vlastnostiach som vedela hovno, leskli sa a to mi stačilo. Šla som vyhľadať chalanov, dali sme si kávu, prehodili sme pár slov o výlete, posťažovali sa na pľuzgiere a boľavé nohy, a potom sa nám podarilo objaviť krčmu pod hotelom. Pili sme pivo, hrali sme karty a na chvíľu som sa cítila ako keď v roku 1999 vypadla elektrina a atmoška v rodine bola zrazu zomknutejšia. Odbilo 11 večer a všetci sme padli mŕtvi do postele, ešte predtým sme si všetci svorne „zahrali“ na rozbitom klavíri na chodbe.

Horský detox

Druhý alebo tretí deň som sa zobudila bez budíka o 6 ráno a uvarila si kávu. Všetci ešte spali, tak som v spoločenskej miestnosti pozerala Xenu a jedla rožok s maslom a s džemom. Slnko sa predieralo cez zaprášené červené závesy, ktoré nesmeli chýbať v žiadnom komunistickom zariadení a ja som tušila, že dneska sa mi bude chodiť lepšie.

Niekoľko z mojich spolužiakov sa ešte na počiatku výletu odseparovali, ťahali sa pozadu ako stuhnuté sople, alebo s nami na niektoré lokality vôbec nešli a otočili to do penzióna, vraj už dlho chodíme. Ja som si povedala, že už keď som tu, vyťažím z výletu čo najviac a jednoducho som sa snažila „byť“, užívať si miesto, kde som, užívať si prírodu, cencúle alebo teplú sprchu.

Výletný had sa v strede dňa začal deliť na tri časti. Vpredu bol sprievod asi 5 ľudí, dva metre za nimi som sa snažila stíhať ja – so svojimi krátkymi nohami a plným ruksakom šutrov. Tretí sprievod tvorili preživší, po-opičiaci, lenivci bez vzoriek, len slepo kráčajúci nikam. Bola som dokonale odpočinutá, najedená, ešte stále pomerne čistá, čo sa blata na bunde a na topánkach týkalo.

Viac som si všímala les, v termoske som mala horúcu a silnú kávu, s ktorou som sa rada podelila. Barter zafungoval, keď som na nejakej lokalite náhodou nič neobjavila. Vždy sa jeden z chalanov predviedol ako gentleman a nenápadne prehodil: „Takýto už mám, zahodím ho, chcete ho niekto?“ Vždy som sa prihlásila, posledné dva dni už to bola rutina a pýtali sa zámerne.

Vrátili sme sa okolo 5 večer a nohy ma už neboleli tak, ako deň predtým. Večera bola o dve hodiny a prisahám, že by som zjedla aj ten prepálený obrus v krčme. Opäť som zakempila u chalanov na izbe, kde sme jedli čipsy, fajčili cigy a pili pivo. Zoceľovanie kolektívu bolo hmatateľnejšie. Geologičák sa rozdelil na dva tábory, ktoré spolu síce nebojovali, ale ignorovali sa a to doslovne. Chvíľu som sa snažila byť tmel, ale akosi to nefungovalo. Tak som prestala riešiť rozpory a šla spať s celkom dobrou náladou.

S čistou hlavou, nabitá energiou

Tretí deň som sa zobudila s pocitom radosti. Tešila som sa, koľko toho nazbierame, kam pôjdeme a vôbec, čo sa nám v lese prihodí. O 6 ráno som bola dávno hore, popíjala som kávu a pozerala Buffy, Premožiteľku upírov, kým sa nezačali ukazovať prvé ranné zalepené tváre.

Z penziónu sme vyrazili už okolo 6:45. Natešená som ťahala výletného hada za sebou asi dobrú hodinu. Čoraz častejšie sme zastavovali kvôli protestujúcej časti skupiny, ktorí nám geologičák výrazne sťažovali ešte viac, než predošlé dni. Ako pravá fajnovka som sa zabávala na tom, akí sú ufňukaní a ešte viac pridala do kroku.

Pili sme vodu z čistých horských prameňov, hádzali sme po sebe sneh, oblievali sme sa, a aj keď svietilo slnko, zima občas nepekne zašla pod nechty. Cítila som zvláštny mier na duši. Dovtedy som netušila, že pobyt v horách so mnou urobí takéto mentálne čáry-máry. Vo vyšších polohách sme sa guľovali, a potom sa snažili pri stúpaní do kopca rozprávať. Keď sme pochopili, že potom väčšina z nás chrčala ako štvané kone, prestali sme hovoriť a len popri sebe v tichosti kráčali.

Zastavili sme sa v jednom lome, kde sme zbierali chloritické a mastkové bridlice. Prišla na mňa strašná zima, obliekla som si bundu, napila sa horúcej kávy, ale ani za nič som sa nemohla zohriať. Dúfala som, že sa čoskoro pohneme. Miestami som šla popredu so slúchadlami na ušiach a stratila skupinu z dohľadu.

Nebála som sa divej zvery, nebála som sa ničoho, čo bolo odo mňa asi absolútne ľahkomyseľné, ale jediné, čo ma zaujímalo bol ten pokoj na duši. Tá náhla absencia chaosu v mojej hlave, tá prázdnota, ktorú som v mysli nemala často. Rozmýšľala som ešte aj počas situácií, počas ktorých ľudia normálne nerozmýšľajú. Hlava mi vždy pracovala na plné obrátky a tu? Tu som bola slobodná, nemala som nič a mala som všetko.

Poďme hore!

O hodinu sme sa ocitli pri „skale samovrahov“. Jedla som tretí cencúľ a počúvala starý album od Glitch Mobu. Snehu bolo vo vyšších polohách výrazne viac a mne začali premokať topánky. Dosť mi to kazilo náladu, ale ten pocit sebazaprenia bol silnejší. Nikdy som nebola horolezec ani turista, ale predsa som sa ešte neodpojila od skupiny. Zostalo nás asi 15. Zvyšok sa odpojil pri lome.

Museli sme prejsť po zničenom moste cez zamrznutú rieku, kde bola kopa kameňov a poviem ti, keby som sa tam vysypala, tak ma tam nakrája jak udené na Veľkú noc. Po ceste som sa zatúlala kúsok iným smerom ako skupina, zjedla ešte zo 4 cencúľe a potom ich dobehla. Stáli pri posede a čakali na mňa, pretože sa rozhodovalo, či sa vrátime späť alebo vyšliapeme šialený terén, ktorý bol zamrznutý a zasnežený. Niektorí krútili hlavou, že to je čisté bláznovstvo, niektorí sa smiali, že to bude sranda. Počula som slovo bláznovstvo?

Stála som tam a premýšľala, čo ďalej – topánky skrz na skrz mokré, pľuzgiere boleli, plný mechúr, hlad, nervy. „Poďme hore,“ zavelila som a niektorých to prekvapilo. Ostalo nás asi 9. Cesta od poslednej križovatky na vrchol hory bola snáď najhoršia, aj keď trvala necelú hodinu. Po ceste hore “na kačičku” som sa vysypala asi 3 krát, z toho raz tak, že som letela chvíľu dole kopcom po zadku. Moju náladu zlepšilo až to, keď som videla, ako sa chalani vyškriabali hore za pomoci geologických kladív, len aby sa po zadku mohli šmyknúť dole. Keď okolo mňa letel už tretí z nich, vybuchla som do rehotu.

Do toho som nadávala ako pohan, docent za mnou nadával s rovnakou intenzitou a Ivana, ktorá spoločne so mnou tvorila jediný ženský element v 9-člennej skupine bola dávno hore a mávala na nás s ploskačkou. Mala som chuť zlomiť jej väz. Posledné hodiny cesty som jej závidela suché topánky a dobrú náladu. Asi som mala piť viac ako ona. Chalani okolo mňa ešte hodnú chvíľu lietali ako snehové gule, totálne premočení a obalení snehom.

Po tom, ako sme všetci konečne vyliezli hore, sme zjedli nejaké zvyšky podrvenej potravy, ktorá sa zamiešala medzi nazbierané vzorky šutrov, dali sme si pivo, odfotili sa a hybaj ďalej. Nasledovala cesta dole kopcom, pri ktorej som začala cítiť kolená, ale vedela som, že ideme späť do penziónu, tak som si na to nastavila hlavu a kráčalo sa mi jednoduchšie.

Popíjali sme z Johnnyho bezodnej ploskačky, fajčili sme šúlané cigarety a ja som takmer zabudla na svoje premočené topánky. Nohy sa zohriali, tak aspoň boli v teple, keď už boli mokré, haha. V hlave sa mi vybavil živý vizuál toho, ako mi nohy obrastajú hubami a Iva kúsok svojho optimizmu a dobrej nálady preniesla konečne aj na mňa. Prestala som sa tváriť ako urazený partizán a začali sme si rozprávať príbehy z minulosti. Slnko, sneh, whiskey a v ruksaku akvamarín – cítila som sa ako v raji.

Keď kvôli fejkovému zlatu zmeškáš autobus

Zastavili sme na poslednej lokalite, kde sa všetci vrhli na malý kus skaly, v ktorej bol ukrytý pyrit. Na prvý pohľad tento minerál vyzeral ako zlato, s efektom slnka sa leskol ešte krajšie. S Ivou sme si rozložili bundy na zem, ľahli si na ne a nekopali sme. Chalani nám sľúbili, že sa podelia, tak sme im na oplátku za to vypili zásoby liehu. Užitočnosť ženy v mužskej partii je jednoducho preukázateľne napiču. Podľa výkrikov radosti som usúdila, že pyritu je tam na mraky a sledovala ako v jeden moment Johnny ťukol na „dobré miesto“ a odvalil kus skaly, ktorá zastavila kúsok od niekoho hlavy. Ten chalan bol postrach.

Vyzula som si topánky a začala žmýkať ponožky, z čoho mal docent druhé Vianoce a záchvat smiechu. Ani nie minútu na to, ako som si začala sušiť svoju obuv, nám oznámil, že ak chceme stihnúť autobus do Sobotína, musíme vyraziť HNEĎ. Chalani boli tak unesení pyritom, že sa rozhodli autobus dobrovoľne zmeškať, ale o vzorky sa podelili okamžite. Cesta dole bola horšia, ak si šliapol na nesprávne miesto, po koleno si sa zaboril do snehu. Ostalo nás 5. Voda v topánkach sa mi začala trochu vyparovať a po prechode na suchý asfalt boli boty už len „vlhké“. Keď sme zbehli niekde, kde sa objavila prvá asfaltka, začali ma bolieť nohy. 40 km je jednoducho 40 km.

Obzerala som si skaly, počúvala niečo rytmickejšieho charakteru a skoro mi ujebalo dekel, keď sme sa dozvedeli, že práve v ten deň autobus do Sobotína nepremáva. Dedina, kam sme sa potrebovali dostať bola vzdialená asi 4 km, čo je reálne zanedbateľná dĺžka, ale mňa prestávali poslúchať nohy. Viem, že som na začiatku článku písala, že často preceňujem svoje schopnosti, no bola som si takmer istá, že ak tie 4 km prejdem, budem mať krvavé ponožky.

Iva navrhla, že by sme si mohli zobrať stopa. Aby si bol v obraze, po tej ceste prešlo auto raz za 20 minút. Prakticky nám zastavilo hneď prvé auto, chlap na čiernej oktávke, s dymovými sklami na zadnej časti auta a pýtal sa nás, kam ideme. Iva mu hneď naskočila do auta, tak som si povedala, že ak by to bol nejaký úchylák alebo násilník, stačí, aby som sa vyzula a nikto z auta nevyviazne živý.

Vagíny vládnu svetu!

Iva mu rozprávala, odkiaľ ideme, kam ideme a ja som na zadnej sedačke podozrievavo skúmala, čo je to za človeka. Najskôr som na neho gánila do spätného zrkadla, potom som si všimla, že vedľa mňa ležia plány, zmluvné papiere s nemeckou firmou a pán sa pochválil, že je architekt. Z kufra trčali 2 bedmintonové rakety.

Tento nás hádam nepredá na orgány, vnútorne som sa utešovala. Už, keď som sa hodila do chillu a tešila sa, že sa vezieme späť a nemusím kráčať, chlap spomenul niečo v tom zmysle, že nás zavezie cez les a že je to skratka tam, kam reálne ideme. O pár sekúnd sme minuli tabulu „Maršíkovská farma“ a paranoja vo mne začala hrať taký orchester, že som asi začala aj hlasnejšie dýchať. V hlave sa mi vynárali scenáre, ako nás priviaže lanom ku koňom, ktoré nás budú ťahať po blate, ale predtým nám odreže ruky a nohy a našije ich naopak. Po pár minútach som si našťastie všimla, že ideme dobrým smerom a začala rozpoznávať okolie. Pán bol dokonca tak milý, že nás zaviezol až pred hotel, z čoho mal zvyšok skupiny riadne nervy a padli narážky, že vagíny vládnu svetu. Bolo mi to jedno, pred očami som mala len jedlo.

Po príchode na hotel sme si s Ivou vyniesli sedačky na balkón a fajčili na priedomku ako starý dedkovia. Zatiaľ, čo sa ľudia prestriedavali v sprche, som zaspala asi na 15 minút a zobudila sa až na to, že na balkón prestalo svietiť slnko a je mi zima. Chalani sa vrátili asi až o 2 hodiny a akurát stihli večeru. Po ceste sa zastavili ešte na nejakej neplánovanej lokalite a tam si niečo nakopali. Iva si dala rizoto, ja špagety a potom sme len bezducho ležali na izbe a diskutovali o tom, čo je drum N bass a čo nie.

Ku večeru sme trochu ožili, nasáčkovali sa ku chalanom na izbu, pili čaj z krígľov, pričom môjmu prasklo dno, takže čaj bol všade na mne, len nie vo mne. Pridal sa k nám aj docent, popíjali sme vínko a viedli ľahšie rozhovory, no už si presne nespomínam o čom. Chalani klofli víno, vypili becherovku a dopili whiskey a bolo veru veselo. Pamätám si, ako ma niekto niesol na pleciach po chodbe, narazil do steny, čo zadunelo asi až do vedľajšieho penzióna, zhučal so mnou na zem, kde ma šteklil a od smiechu sme sa nemohli postaviť na nohy. Myslím, že to bol Johnny. Spomínala som, že ten chalan bol postrach?

Rozpravy s docentom

4 deň našli chalani gahnit, čo je dosť vzácny kúsok, preto sa už z rána dobrá nálada rozšírila po celej skupine. Do hory sme tentokrát vbehli trochu sprudka a vyšplhali sme sa strmým kopcom po štyroch. Bola to fakt sranda, celá som sa doškrabala, vo vlasoch som mala hlinu, ale bolo mi to jedno. Pretekali sme sa, kto bude skôr hore a každému bolo jedno, že všetci začíname vyzerať ako praľudia. Cesta pokračovala po lese, cez pár lúk, pri hľadaní železnej rudy, českých granátov, a neviem čoho všetkého.

Na železnej rude som si zlomila kladivo (ktoré mi dal otec v dobrej vôli, že ho donesiem späť, žiaľ…), tak som sedela s docentom a Ivou na zemi, pila kávu a debatila o geologických kladivách, ako sklárom liezlo na mozog olovo, o starých dobrých a kvalitných Marskách, o starej Ostrave a baníkoch, o chorobách a o alchýmií.

Naproti minulému dňu sa mi zdal tento úplne skvelý, tak som si vykračovala bezbolestne a s dobrou náladou po lese, obzerala okolie a tešila sa na večeru, pretože mi vyhladlo. Boli sme taktiež v jednom zaujímavom lome, kde sme neskôr opekali a rozobrali debatu o špekáčkach. Dopracovali sme sa k tomu, že aj tak každého z nich nadúva a tam sme to uzatvorili. V lome bola čudná energia.

Zatiaľ, čo chalani kopali, ja, Iva a docent sme rozoberali životné filozofie, náboženstvá, a architektúru prírodovedeckej fakulty Palackého. Vraj je vyrobená zo vzácnej brazílskej žuly, a že to stálo majland. Hlavná vec, že v celej budove po silnejšom daždi zatekalo a riešilo sa to podložením vedra pod problematické miesta.

Vždy som si myslela, že docent vyzerá trochu ako Mikuláš. Bol to obrovský chlapisko. Meral niečo pod dva metre, na krku mal určite 50-tku, na tvári šedivú bradu a z očí mu sršala dobrota srdca. Na fakulte sa o ňom rozprávalo, že pobytom v kancelárii, ktorá bola po chemickými laboratóriami si privodil zdravotné problémy neurologického charakteru.

Musela som sa ho na to spýtať. Na moje prekvapenie, nemal problém o tom hovoriť. Spomínal, že bežne máva halucinácie. Rozprával, že len za výlet s nami počul pochodovať rotu vojakov, videl malých dinosaurov skrývajúcich sa za kríkmi alebo kamene s tvárami, ktoré na neho hovorili. Keď som sa ho pýtala, ako sa dokáže od toho odosobniť, povedal mi, že sa na ten kameň pozrie a nechápe, prečo by sa mal na neho škarediť alebo ho osočovať, a že to eventuálne potom prestane.

Večer sme ešte opekali pred penziónom, jedli zemiaky z pahreby, boli celí špinaví od popola a Johnny začal imitovať postavy z českých rozprávok a rozprávať nám príhody z divadla, pretože bol herec/dobrovoľník, tak sme sa nasmiali.

Posledný deň nebol ničím výnimočný, mala som typickú dobrú náladu. A uvedomovala si, že by som tam pokojne ostala aj mesiac. Veci mi smrdeli opekačkou, bolo mi to jedno, nikto z nás nevoňal po fialkách. Kráčali sme asi len 2 hoďky k jednej zaujímavej lokalite, ktorá sa volala tajomná štola, kde sa s nami docent rozlúčil a nechal nás v lese samých. Chvíľu sme sa tam pomotali, potom si pobalili veci, vzali si svoje vzorky šutrov, čo mi na váhe robilo niečo cez 25 kíl, dali zbohom hotelu a pobrali sa domov.

Naspäť do reality

Po ceste som s úsmevom premýšľala, ako ma mrzí, že výlet netrval dlhšie, pretože som si to strašne užila a úplne ma ten pobyt v horách nabil energiou. Pri predstave, že mám ísť znova do školy, mi nebolo všetko jedno. Na vlakovej stanici sme s Ivou zjedli 2 buchty, zapálili si cigaretu a potom odkväcli v kupé.  Vo vlaku sme ešte chvíľu debatili, smiali sa a mali dobrú náladu, až kým sme neprišli do Olomouca.

Všade navôkol bol čudný zhon a ja som mala chuť, vrátiť sa späť. Po odložení vecí na intrák sme zašli na menzu a potom som cestovala domov. Všetko sa zdalo tak vzdialené už druhý deň, keď som spala vo vlastnej posteli. Akoby sa to ani nestalo. Opálila som sa, mala som pár škrabancov, pár otlakov, ale ostali mi úžasné spomienky.

Pamätám si, že po výlete už nič nebolo také, ako predtým. Školu som začala flákať viac a viac a nedokázala som sa naučiť na obyčajnú skúšku z ekológie alebo na techniku ochrany ovzdušia. Bol asi august, keď som si uvedomila, že všetky ťažké predmety som spravila, ale chýbali mi asi 2 jednoduché, ktoré by som preniesla do druhého ročníka.

Cez leto už na intráku nikto nebol, sedávala som v mini-záhradke medzi intrákovou budovou A a B, pod stromom, kde večne bzučali včely a čítala Parfum od Suskinda. Nevedela som, čo budem robiť, cítila som sa rovnako stratená ako hrdina hlavnej knihy. Vtedy mi všetko pripadalo ako koniec sveta. Bol pokročilý august a ja som ešte osamelejšia ako predtým ostávala v meste, kde cez prázdniny nebol takmer nikto. Z barov, do ktorých som chodievala sa vytratil život, majiteľ baru v Masných Krámoch sa zo dňa na deň vyparil – akoby ani neexistoval. Matne som si spomenula na to, ako som s mojou najlepšou kamoškou Peťou bývala s Olomouci ešte prvý mesiac, pred tým, ako ju vyhodili zo zubariny a ona odišla študovať za zdravotnú sestru.

Už mi nič nerobilo radosť. Bola som sama – stratená vo prázdnom meste, bez vyhliadok na budúcnosť, bez snov, bez cieľa. Sediac na lavičke som sa rozplakala a nemohla prestať. Keď som sa uzniesla, že mi plač nepomôže, zbalila som knihu, vyviezla sa výťahom na izbu a začala si baliť veci. Ešte v ten večer som doma oznámila, že na vysokú školu už nepôjdem a je to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť a neľutujem ho. Ľutujem, že som ho neurobila skôr.

Neostávaj pri veciach, ktoré ťa nerobia šťastným len preto, lebo si potrebuješ dokázať, že na to máš. Viem, že sa tomu niekedy nedá ubrániť, ale skús sa poučiť na mojich chybách.