Sviatočné depresie v plnom prúde

Sviatočné depresie v plnom prúde

28. decembra 2018 0 Od Dobyden

Mám jedného dobrého kamaráta, s ktorým veľakrát riešim dosť ťažké témy, takže nebolo výnimkou, že som sa pri našom poslednom spoločnom rozhovore spýtala, prečo si myslí, že je veľa ľudí počas sviatkov v stave akejsi depresie a nekončiacej seba-ľútosti. „Kvôli tomu, že očakávanie z toho, ako si užijú Vianoce a Nový Rok sa len málokedy podobajú realite,“ predniesol. Myslím, že by som to lepšie nepovedala.

Nákupy, rodinné povinnosti a emočná batožina celého prežitého roka sa nazbierajú presne vtedy, keď si na chvíľku vydýchneme. Som vlastne celkom prekvapená, že tej depresie sa tu nerozmáha omnoho viac. A možno všetci len čakajú, kedy im skončí dovolenka a vyťahujú z rukáva tie najlepšie stratégie, ako zvládnuť sviatky. Mňa táto sviatočná vírusová infekcia postihla tiež,  aj keď len na malý moment (čítaj 1 deň), dosť to otriaslo niektorými mojimi presvedčeniami.

23. decembra som okolo 23:00 sedela v herni pri rulete, pila Jamesona a rozmýšľala nad tým, prečo mám takú zlú náladu. Prečo nás Vianoce a sviatky všeobecne nútia cítiť sa nepríjemne, osamotene a deprimovane? Prečo je tak veľa ľudí smutných a zároveň šťastných? Čo môžem pre seba urobiť, aby som sa takto necítila? Nevysedávať po nociach v bare, ozval sa môj vnútorný hlas, ktorý som odignorovala. Kopla som do seba panáka a pobrala sa domov.

Po Vianociach som šla do lesa. Len tak, prejsť sa. Možno mi prevetranie hlavy pomôže, myslela som si, zatiaľ čo som sa brodila snehom do strmého kopca najvyššej Marčanskej lúky. Do uší som si zapichla jeden z mojich najobľúbenejších hudobných remixov, ktoré má dokážu už po pár minútach vrátiť do stavu akejsi letargie a tá je vždy lepšia ako cítiť sa zmätene a nevedieť, kam smerujem.

Keď som vyšliapala kopec, začalo dosť husto snežiť. Zadívala som sa pomedzi stromy a trochu si zaspomínala. Ako dieťa som verila, že v lesoch žijú víly, škriatkovia a permoníci. Že stromy rozprávajú, hýbu sa a majú tváre, rovnako ako kamene, machy a lesné jamy spôsobené eróziou. Verila som, že niekde hlboko, v nedotknutých častiach sveta a lesov žijú bytosti, ktoré nikdy nepocítili skázu ľudského dotyku. Ako dieťa som o bytostiach slovenských hôr a lesov vedela len vďaka rozprávkovým knihám Milana Ferka, Boženy Němcovej, A.Mednyanského a Pavla Dobšinského.

Sneh mi vŕzgal pod nohami a ľadové špičky prstov na oboch rukách sa mi sfarbili do červena. Snehové vločky na mojich mihalniciach mizli takmer okamžite, a aj napriek hudbe v slúchadlách som badala dokonalé ticho. Zem ukazovala len moje stopy a obloha nemala farbu.

Melancholické tóny klavírneho podmazu pesničky od Fading Soul mi obratom zmenili optiku. Odrazu som stála na tej istej lúke a sledovala svet okolo očami malého dieťaťa. Neexistoval smútok, samota, melanchólia, nevďačnosť a pochybnosti. Bola som len ja – v prítomnom okamihu. Nebolo mi chladno, nebolo mi teplo, necítila som nič a cítila som všetko. Usmievala som sa a sledujúc priestor medzi stromami som mala pocit, že som sa vrátila o niekoľko rokov do minulosti. Ako vyzerala táto časť dediny, keď tu moja starká chodievala pásť kravy? Bolo tu vždy takéto ticho?

Rozpažila som ruky a pri všetkej elegancii sa hodila do snehu. Mala som chuť sánkovať sa, robiť anjela, smiať sa a blázniť sa v snehu. Ako mávnutím čarovného prútika mi bolo odrazu veselo a smiešno. Keby ma niekto videl, pravdepodobne si pomyslí, že som sa zbláznila. Nasledujúce 2 hodiny som bez vyčerpania chodila naprieč Marčanským lesom a uvedomila si, že by som sa mala vrátiť, keď sa začalo stmievať.

Vytiahla som hliníkovú tabatierku a začala kalkulovať koľko cigariet vlastne denne sfajčím. Ruky – červené a skrehnuté od zimy – som si takmer necítila. Ak by som zastala, mráz by si našiel cestu ku každej časti môjho tela. S plíživou tmou sa oslepujúca panoráma bieleho snehu postupne vytrácala. Sňala som si okuliare z hlavy a vložila ich do vrecka, rám ma chladil na spánkoch. Párkrát som si pretrela oči a skontrolovala batériu na mobile.

Bola som niekde v lese a len matne sa domnievala, ktorým smerom sa mám vydať, aby som včas trafila domov. Baterka na mobile ukazovala asi 9%. No i tak sa ešte hlas rozumu príliš neozýval a pud sebazáchovy taktiež nie. Ak stretnem diviaka, čo urobím? Ja asi nič, ale on ma pravdepodobne na kopýtkách roznesie po lese. Zasmiala som sa nad touto predstavou a rozhodla sa nerozmýšľať nad tragickými scenármi.

Pravdepodobnosť, že v okolí natrafím na žijúcu ľudskú bytosť, bola viac než mizivá. Všetci takmer s istotou sledovali rozprávky a dojedali zvyšky z vianočnej večere. Dni, kedy večeria celé Slovensko ten istý shit, doširoka som sa usmiala, ale rozum vyhlásil stav núdze. Mala som skrehnutú tvár od zimy. Bojovala som s obmedzenými možnosťami vyjadrenia vlastných pocitov v prírode… tragikomédia.

Keď nevieš kadiaľ, sleduj rieku alebo choď dole kopcom, smial sa vždy môj otec, keď sme sa zatúlali pri zbere húb. Ako malej, mi les mi pripadal neskutočne veľký a nekonečný. Pred niekoľkými mesiacmi som ho však začala navštevovať častejšie a zďaleka nebol tak desivý a rozsiahli. Vedela som sa v ňom orientovať cez deň, poznala som určité miesta a časti, no počas noci to bola iná pesnička. Ešte stále som v diaľke počula štekať psa a to bolo dobré znamenie, že nie som až tak ďaleko.

Zapla som auto pilota a viac-menej mechanicky kráčala niekam, kde sa to zdalo príhodné a najkratšie domov. Počas cesty som ešte nahrala zopár hlasoviek bývalému spolužiakovi zo strednej a dúfala, že nezakopnem o nejaký príhodne vytŕčajúci konár.

Marta, vážne si užívaš to, že si na konci decembra sama v lese a nevieš trafiť domov? Ozval sa hlas opäť. „A to je hriech?“ odpovedala som nahlas a cítila sa trochu psycho. Môj vnútorný hlas nebol nikto cudzí, bola som to ja, nejaká racionálna časť mňa, ktorá by najradšej sedela zabalená v deke pri Popoluške a jedla tony jedla na počkanie. Nie, to je bláznovstvo.

A nech. Bola som rada, že už vidím v diaľke lampy a o pár minút som naskočila na proforma asfaltku na konci dediny. Tak som nezomrela od strachu, vyhlásil sarkasticky hlas v mojej hlave. „Na strach sa neumiera… Dobrý večer,“ pozdravila som pani, ktorá akurát niečo sypala do popolnice. Premerala si ma, akoby som práve vyliezla z vesmírnej lode a potichu zašomrala, že tiež mi praje dobrý večer.

Niekedy máš liek na zlomenú náladu priamo za tvojim domom, niekedy musíš ísť hlbšie do lesa, niekedy ho nájdeš v tanieri a niekedy v posteli svojho partnera. Neklesaj na duchu len preto, lebo odchádza starý rok, aj tak všetko bude 01.01.2019 také isté ako bolo 31.12.2018. Všetci sme spoločne za 10 dní pribrali asi 5 kíl, všetci sme leniví a všetci sme ešte myšlienkami niekde úplne inde. Hlavne, že ten instagram je plný Vianočnej nálady a Silvestrovského ducha, a že to je presne ten vírus, na ktorý potrebuješ vyššie spomínaný liek.

Buď sám. Nemusíš upratovať, cvičiť, modliť sa ani dúfať, že bude lepšie. Proste len buď, akokoľvek hlúpo sa pri tom budeš cítiť. Možno aj ten hlúpy pocit ti pripomenie to, že len robíš z komára somára, a že to bobo v tvojej hlave nie je tak veľké, ako sa cez sviatky zdá.