Zamestnanie, blokády a veci, ktoré nevynútiš

Zamestnanie, blokády a veci, ktoré nevynútiš

27. apríla 2019 0 Od Dobyden

Tento článok je tak trochu o všetkom a… o ničom. Píšem v ňom o veciach, ktoré som preberala len s mojimi najbližšími, a o ktorých sa učím rozprávať, aby som si dokázala, že nie sú až tak strašidelné, ako mi prichodia. Píšem tu o veciach, za ktoré sa hanbím, o svojich slabostiach a publikovaním tohto článku ich vedome mažem so svojho funkčného životného algoritmu.

Hanbila som sa za svoje zamestnanie

Kedysi som sa za svoje zamestnanie hanbila a odsudzovala rôzne pracovné pozície – ale len vo vnútri. Navonok som bola zmierlivá a tvárila som sa chápavo. Bývala som pokrytec, veľký pokrytec. Časom som však pochopila, že aj predavačka v DM-ke má veľakrát väčšie srdce ako človek, ktorý sa prezentuje ako altruista, a keď príde na lámanie chleba, vyliahne sa z neho červ a mentálne zaostalý odkundes. Veľakrát som nechcela ľuďom povedať, kde pracujem, pretože som sa za svoje zamestnanie hanbila. Chápeš? Hanbila som sa za to, že som zodpovedná, a že zarábam peniaze. Vďaka-bohu, tieto časy sú už za mnou…

Dospela som teda k poznaniu, že ak sa niekto hanbí za svoje zamestnanie, nie je chyba v činnosti, ale v jeho nastavení hlavy. Ak sa budeš za svoju prácu hanbiť, resp. ak sa budeš hanbiť čo i len vysloviť svoju pozíciu, zamestnanie si nevážiš a nikdy ho nebudeš robiť dobre, to znamená –  nikdy si ním nezarobíš tak, akoby si chcel.

Vo vnútri som rebel, len už nie tak aktívny ako kedysi

Občas môžem pôsobiť zaostalo alebo nezainteresovane až introvertne, ale nenechaj sa pomýliť. Aj keď vyzerám, že sa mi práve podarilo vyhrať z pekla, všetko vnímam, no najmä pozorujem. Neviem to vypnúť, fičí to na autopilota odkedy si spomínam.

Nedávno som si nahrávala s kamarátom hlasové správy, pretože s príchodom svojej novej práce jednoducho nemám čas na siahodlhé telefonáty. Vypisovať si správy je zdĺhavé a popravde ma to neskutočne otravuje. Vopred sa ospravedlňujem, ak si si moju hlasovku niekedy zapol na ulici alebo v rade na pošte. Neodporúčam to, nikdy nevieš, aké audio ťa prekvapí.

Ale späť k veci, zhodou náhod (ale ty už vieš, že náhody neexistujú) došlo slovo aj na moje predchodzie zamestnania a ja som si asi prvýkrát v živote uvedomila, že som ich vystriedala neskutočné množstvo. Robila som takmer všetko, čo človek bez vyššieho vzdelania (právo, medicína, ekonomika, IT) môže robiť. Ak si zamestnaní vystriedal toľko koľko ja, vieš, že sa dokážeš takmer všetko naučiť do štyroch až piatich mesiacov, aj keď na profesií požiadavky na uchádzača pôsobia veľakrát desivo.

S odstupom času v danej práci som si spätne čítala požiadavky zamestnávateľa na zamestnanca a porovnávala ich so skutočne vykonávanou robotou. Formulácia viet a aj požiadavky boli veľakrát veľmi smiešne skomolené a napísané tak, aby odradili kohokoľvek, koho vystraší trochu profesionálnejší prejav. Malo-ktorý job bol naozaj taký, ako o sebe deklaroval.

Niektorí zamestnávatelia mi kládli na pohovoroch veľmi čudné až bizarné otázky, na ktoré som väčšinou odpovedala spakruky. Job som poväčšine dostala, no ak by sa ma niekto spýtal, aby som mu na pohovore predala hodinky, zodvihnem sa a bez slova odídem. Ak je zamestnávateľ tak nekreatívny, aby používal catchphrase z vlka z Wall Street a požadoval odo mňa kreativitu, ktorú on sám nemá, nech ide do riti zbierať mušle.

Tiež som si zažila jeden pohovor, na ktorý nikdy nezabudnem. Bol to pohovor do jedného nemenovaného obchodu, kde som sa hlásila na miesto predavačky asi pred 9 rokmi. Vtedy som tuším migrovala medzi školami a úradom práce a nejak si nevedela nájsť miesto v živote. Prachy boli celkom obstojné, preto som to šla skúsiť.

Pohovor v slovenčine bol fajn, no potom do kanclu nakráčal modrooký mladý Turek – pán podnikateľ, a že ma teda ide spovedať v angličtine. Vtedy som ešte nevedela obratne spíkovať, ale rozumela som obstojne. I tak mi prišlo smiešne mať pohovor v angličtine na pozíciu predavačky v Žiline, ale povedala som si, že čo ma nezabije, to ma posilní.

Po približne pol hodine konverzácie a po absolútne stupídnych otázkach z jeho strany som pochopila, že sa ma pravdepodobne snaží nasrať a čaká, ako budem reagovať. Keďže ty, drahý čitateľ, ma veľmi dobre poznáš a vieš, že mám krátku zápalnú šnúru, si asi vyčítal, čo nasledovalo. V sekunde som si uvedomila, že pre takéhoto kokota by som nerobila ani za 2000 euro, založila som si ruky, oprela sa do sedačky a dala som dole masku aktívneho záujemcu o prácu.

Tuším sme na seba zvýšili niekoľkokrát hlas, pričom sa do mňa otvorene obúval s argumentami, ktoré ani nemal podložené. Bola som kúsok od toho, aby som po ňom hodila sklenené ťažítko, ktoré bolo na stole. Uvedomila som si celú bizarnosť situácie, až keď sa do debaty primiešala žena, ktorá celý čas sedela na stoličke a pozorovala nás so zašitou hubou, že teda po mne čakajú ešte nejaké iné záujemkyne o zamestnanie. Slušne mi podal ruku. Mala som chuť ho opľuť, ale namiesto toho som mu venovala najfalošnejší úsmev, aký som len dokázala vyčarovať. Dodal, že som zaujímavá osoba a že nech mám pekný deň. Mňa si za ťavy nekúpiš, ty beduín poondiaty, myslela som si, keď som vychádzala zo stanu, teda z kanclu.

O tom, že mi o pár minút povolili nervy na cige a plakala som ako malé decko asi ani nemusím písať. Nemám rada tento profesný tlak, nikdy som to nevedela vydržať a v takomto prostredí by som len trpela. Všetko som si vždy veľmi brala a aj keď som racionálne vedela, že ten dobre vyzerajúci kokot nemal pravdu a skúšal na mňa taktiky, nechápala som, čím som si zaslúžila takýto výsluch. Vďaka-bohu som stretla Natáliu, s ktorou sme si na neho ešte spoločne ponadávali.

Paradox je v tom, že  keď som sa o dva dni kúpala na jazere na Šútove, zavolala mi žena, s ktorou som mala pohovor. Chceli ma na vedúcu predajne. Odmietla som, otvorene, slušne a okamžite. Poduste sa vo vlastnom, kokoti. Bývala som rebel, teraz by som situáciu riešila úplne inak. Pochopila som niečo z tejto lekcie? Načo bola dobrá? Odpoveď na obe otázky je – netuším. Situáciu by som dnes pravdepodobne riešila inak, ale odmietla by som rovnako.

Svoje prvé zamestnanie som mala asi v 15 alebo 16-tich, no naozaj ich bolo toľko, že si nedokážem spomenúť na všetky. Raz som sa to snažila spísať, ale uvedomila si, že na veľa z nich som zabudla.

Moje najbizarnejšie zamestnanie bola brigáda v drevárni, no paradoxne ma ťažká fyzická práca napĺňala akýmsi pokojom, ktorý som vtedy potrebovala ako soľ. Celý deň som prestála pri cinkulárke a len odnášala narezané dlhé trámy dreva na palety, pre ktoré potom prišiel nákladiak. Inokedy sme len natierali podlahy, občas sme frézovali.

Chodila som domov ako handra, pretože som sa tam niekedy morila s fakt ťažkými vecami, ale vôbec mi to nevadilo. Na obedňajšej prestávke som sedávala v monterkách a zimnej čiapke pred drevárňou, jedla vajcia so slaninou a užívala si ticho hôr navôkol. Raz pri mne zastavil vyvoňaný sexi týpek na mercedese a pýtal sa ma na cestu. Celá situácia mi prišla ešte smiešnejšia, keď som si uvedomila, že som mala takmer celú tvár špinavú od lepidla a oleja, pretože som prprák.

Časom som však prácu prestala robiť, pretože som začala študovať, no spomínam na ňu v dobrom. Bol to príjemný mentálny relax, aj napriek tomu, že keď som sa vyzliekla v kúpeľni, padali zo mňa piliny a ohučaná z cinkulárky, som počula v ušiach v tichu zvonkohru a nezrozumiteľnú rozpravu ľudí.

Som panovačná a nenávidím prácu v kolektíve

Myslím si, že ma práca naučila disciplíne a takisto som pochopila, že kolektív je veľmi ošementná rovnica. Pochopila som, že mám rada vysoký stupeň autonómie, čítaj: nemám rada, keď sa mi niekto jebe do roboty, pretože som presvedčená o tom, že ju nikdy neurobí lepšie ako ja. Mysli si o tom, čo chceš, len som úprimne napísala to, čo si skutočne myslím, či je to pravda alebo nie, je téma na iný článok.

Mám rada, keď sa nemusím spoliehať na iných ľudí, pretože s tým nemám dobré skúsenosti – či už v živote, tak aj v práci. Ak som chcela mať niečo vytvorené podľa seba a svojich predstáv, väčšinou mi to cudzie pričinenie len sabotovalo. Teraz narážam na školské projekty, ktoré som si vyslovene niekoľkokrát vyžiadala robiť sama, bez kolektívu. Dnešné školy sa však snažia byť strašne progresívne a nútia človeka, aby spolupracoval v tíme ľudí, no myšlienka je nedotiahnutá a končí to tak, že jeden človek urobí 80% práce a tým jedným človekom som bola väčšinou ja. Keď aj prišiel neúspech, dokázala som sa s ním zrovnať rýchlejšie, ako keby prišiel skupinový neúspech.

Svoju aktuálnu prácu zbožňujem, aj keď to nie je prechádzka ružovou záhradou. Mám v nej takmer úplnú autonómiu. Nemám na nič čas, no nevadí mi to, pretože mám pocit, že robím niečo zmysluplné. Nevadí mi ostávať nadčasy, no musím mať svoj relax. Akonáhle ho nemám, padajú hlavy.

Niekedy, keď idem okolo prevádzok alebo budov, kde som pracovala, sa len pousmejem a tlčiem si hlavu o imaginárny múr s myšlienkou, ako som preboha mohla pracovať v danej firme tak dlho, a prečo som tam vôbec tak dlho ostávala. Veci sú mi teraz jasnejšie. Kiežby som vtedy vedela to, čo viem teraz.

Keby som to mohla vrátiť naspäť, už by som si tým nechcela prejsť. Nezmyselné práce mi vysali toľko energie, že naozaj ľutujem určité premrhané pasáže svojho života. Ďalšia vec je, že sa zdá, akoby sa to všetko stalo v inej realite a v inom živote a je mi to tak vzdialené, akoby som tieto životy ani nežila ja sama, ale niekto cudzí. Niekto, kto je podobný mne, no zďaleka nie rovnaký. Dokonca sa dokážem stotožniť viac s knižnými postavami, ktoré som vytvorila ako s tým, čím som kedysi bývala. Tieto abstraktné veci sa mi vždy veľmi ťažko vysvetľovali, tak ospravedlň moju blblaninu.

Ak mám blok, som nepoužiteľná

Každé zamestnanie ťa niečo naučí, no väčšinu z tých vecí pochopíš tou ťažšou cestou, kedy niečo dokurvíš a potom si za idiota ešte niekoľko týždňov. Kým som sa naučila šľahať poondiate mlieko na laté a kapučíno, musela som na tom pohorieť v troch prevádzkach, v ktorých som pracovala. Necháp ma zle, zväčša sa učím veci rýchlo, ale ak mám blok a niekto na mňa tlačí, nenaučila by som ani tú najjednoduchšiu vec na svete. Časom sa blok z miešania mlieka odbúral až počas mojej (dúfam) poslednej práce ako barmanky, pretože sa niekto reálne ku mne postavil na niekoľko minút a povedal mi: „Je jedno, koľko ich poserieš, proste to budeš skúšať, kým sa to nenaučíš, mlieka máme dosť.“ S takýmto prístupom som začala robiť celkom obstojne vyzerajúce kávy. Ďakujem Bea.

Vreskot

Teraz som si spomenula, že pravdepodobne nešoférujem z rovnakého dôvodu, z akého som nebola schopná urobiť obstojnú penu na latté. Na autoškole som dostala inštruktora, ktorý mi šliapal na brzdu, zvyšoval na mňa hlas a popravde mi jeho metóda vyučovania absolútne nesedela. Mám to tak odmalička, akonáhle ma niekto silou a agresiou tlačil do niečoho, čo som nemala vnútorne zvládnuté, malo to opačný efekt.

Až kým som sa neocitla na autoškole, reálne som netušila, že v niečom môžem byť horšia ako v šoférovaní. Každá jazda pre mňa bola absolútne peklo, počas ktorého sa mi točila hlava a bála som sa, aby som nerozmlátila auto a s ním seba aj inštruktora.

Snažila som sa byť silná, ako to robím vždy, keď som zahnaná do rohu, ale eskalovalo to len k nesústredenosti, kedy som raz skoro prešla na prechode mamičku s kočárom, keď som skoro vletela pod kamión na rýchlostnej ceste, alebo keď som skoro nevybrala zákrutu a lízla som trávnik pri ceste. Chcela som mať vodičák kvôli tomu, aby bol kľud v rodine, aby mi foter prestal pyskovať, nech začnem šoférovať a nech zvýšim svoju hodnotu na pracovnom trhu.

Teraz sa na tom len smejem a tlčiem si hlavu o stenu, ako som mohla byť taká sprostá a robiť niečo len preto, aby bol pokoj v rodine, a aby bol šťastný otec. Akoby som mu okrem lásky, ktorú mi dal ako svojmu dieťaťu, dlžila niečo tak banálne ako šoférovanie. Nič takéto ti nedlžím, mám ťa rada, si môj otec, ale nemáš právo po mne žiadať, aby som si sadla za volant, kým sa sama nerozhodnem inak. A bodka.

Aj tak nejazdím

Prvýkrát som na vodičáku vyletela, pretože som nedala prednosť veľkému Jeepu a skoro sme sa zrazili na križovatke pri Veľkej okružnej. Druhýkrát som našťastie nemala policajtku, tak som si dovolila koketovať, pretože som vedela, že toto jediné ma zachráni od absolútnej neschopnosti vôbec preradiť bez toho, aby som sa pozrela na páku. Inštruktor, ktorý vedľa mňa sedel (nie ten môj) mal celú jazdu výraz ako nakoksovaná veverica a podľa mňa sa bál o vlastný život. Z vlastného pohľadu som urobila asi 10 chýb, ktoré ale policajt prehliadol, pretože si dokonca vzadu istú chvíľu čítal noviny. Keď sme vystúpili a ja som sa ho s malou dušičkou spýtala, že či vodičák dostanem alebo nie, povedal mi, že „pekná jazda“ a že „samozrejme“. Akonáhle sa policajt vzdialil, ten mladý inštruktor sa postavil vedľa mňa so založenými rukami a povedal mi: „Ak by som bol na jeho mieste, neprešla by si.“ Usmiala som sa na neho s vetou: „Ale nie si,“ a dodala, že už do auta nesadnem.

Samozrejme, že som do auta sadla, pričom som počas dažďa namiesto stieračov vypla svetlá a v 60 km za hodinu sme si to so sestrou pádili naprieč Divinkou. Až keď moja sestra panicky a inštinktívne zvreskla, nech si zapnem svetlá mi došlo, že tohto bloku sa len tak nezbavím. Odvtedy nešoférujem. Keď si predstavím, že by som si mala sadnúť za volant, v sekunde sa mi spotia ruky a chytajú ma mdloby.

Rada chodím peši

Vlastníctvo vodičského preukazu mi veru pracovnú kompetentnosť alebo hromadiace sa ponuky z profesie v maily nezvýšilo. Celý život jazdím autobusmi a mám to rada. Môžem sa na 15 minút posadiť, zapnúť si hudbu alebo nejakú prednášku a nechať sa viesť niekým iným. Keby som jazdila autom, zlenivela by som, nechodila by som peši, platila by som veľa za palivo, pretože by som sa chodila po nociach voziť po meste, lebo sa poznám. Poprípade by som bola schopná, ochotná a odhodlaná jebať sa kvôli jednému dobrému stejku cez Strečno do Vrútok. Som rada, že nemám auto a netúžim po ňom. Neviem rozoznať Swift od Octavky, a preto ma na auto nezbalíš. Dopravné prostriedky sú mi absolútne ukradnuté a využiteľnosť auta v porovnaní s autobusom je s miernymi odchýlkami pre mňa jedna a tá istá vec.

Tento článok bude mať pravdepodobne pokračovanie, pretože sa mi nechce vymýšľať koniec. Čaute

MRKVIS